MINERÁLNA VÝŽIVA ZVIERAT – MENEJ NIEKEDY MÔŽE ZNAMENAŤ VIAC
Vložené 29.09.2020
RNDr. Klaudia Čobanová, PhD.
Centrum biovied SAV, Ústav fyziológie hospodárskych zvierat, Košice
Živočíšna výroba má prvoradé a rastúce postavenie v ekonomike poľnohospodárstva. Každoročne stúpa dopyt po živočíšnych produktoch a predpokladá sa, že globálna produkcia mäsa a mlieka bude naďalej vzrastať a v r. 2050 sa viac ako zdvojnásobí. Modernizáciou živočíšnej výroby sa zvýšila intenzita chovu hospodárskych zvierat, došlo k zlepšeniu ich genetického potenciálu, zvýšeniu rastového tempa a skráteniu času odchovu zvierat, a to všetko za účelom dosiahnutia vyššej úrovne produkcie. Z tohto dôvodu je adekvátne množstvo stopových prvkov (mikroelementov), ktoré spĺňa potreby zvierat nevyhnutné pre zabezpečenie zdravia zvierat, reprodukcie a ich produkcie. Napriek tomu že dôležitosť minerálnych látok pre zdravie zvierat je dobre známa, ich fyziologická úloha v organizme je často podceňovaná a prítomnosť ich primeraného množstva v komponentoch krmiva sa považuje za samozrejmosť. Stopové prvky (železo, meď, mangán zinok, selén, kobalt, jód a iné.) zabezpečujú v organizme množstvo dôležitých biologických funkcií a zároveň sú nevyhnutné pre optimalizáciu rastu a reprodukcie, správnu funkciu imunitného systému, čím sa podieľajú na zachovaní zdravia a produkcie zvierat.
Pre správne suplementovanie krmiva minerálnymi látkami je dôležité poznať ich potreby pre jednotlivé druhy hospodárskych zvierat, ktoré sa môžu líšiť v závislosti od veku, pohlavia, fyziologického stavu a hospodárskeho využitia zvierat, ako aj od povahy skrmovanej diéty. Zároveň však treba brať do úvahy aj meniace sa trendy pri chove zvierat za účelom zvyšovania úžitkovosti v chovoch produkčných zvierat a veľkým tempom sa rozvíjajúci genetický pokrok predovšetkým v chove hydiny, čo si samozrejme vyžaduje zabezpečenie adekvátnej výživy vrátane minerálnej. Nedostatočný príjem minerálnych látok alebo ich vzájomný nepomer a následné príznaky ich deficiencie nemusia byť vždy evidentné. Už ich mierny nedostatok môže spôsobiť pokles rastu, úžitkovosti, poruchy reprodukcie a tým aj značné ekonomické straty. Pre stanovenie optimálneho množstva minerálov treba zohľadniť kvantitu a druh potravy, a prirodzený obsah minerálov v jednotlivých komponentoch krmiva, spracovanie diéty, skladovacie a environmentálne podmienky. Taktiež treba brať do úvahy aj prítomnosť látok, minerálov, pôsobiacich antagonisticky. Napríklad u prežúvavcov je absorpcia medi (Cu) inhibovaná hlavne molybdénom (Mo), ale aj sírou (S) a v menšej miere železom (Fe), a vysoká hladina vápnika (Ca) v krmive inhibuje absorpciu zinku (Zn). Taktiež je známe, že pri vysokom obsahu Zn v krmive je znížená absorpcia Cu a že zvieratá v čase stresu potrebujú vyššie množstvá Cu a Zn.
V EÚ je väčšina komerčných diét hospodárskych zvierat dopĺňaná rôznymi minerálnymi aditívami do výšky maximálneho povoleného množstva minerálnych látok v krmivách, ktoré sa upravuje nariadeniami Európskej komisie z dôvodu ochrany zdravia hospodárskych zvierat, spotrebiteľa ako aj životného prostredia. V súčasnej dobe okrem zdravotného aspektu zvierat sa kladie dôraz na minerálnu výživu, ktorá by mala zohľadňovať aj dopad na životné prostredie vplyvom intenzívneho kŕmenia zvierat a zároveň by umožňovala aj získavanie produktov živočíšneho pôvodu obohatených o mikroelementy. V bežnej praxi sú krmivá zvierat rutinne dopĺňané rôznymi, prevažne anorganickými zdrojmi minerálnych látok vo forme solí ako sú sírany, oxidy, uhličitany a chloridy. Tieto soli sa v tráviacom trakte zvierat môžu štiepiť a vytvárať komplexy s ďalšími zložkami krmiva, čím sa stávajú pre organizmus nevyužiteľné a sú vylučované do životného prostredia kde môžu negatívne pôsobiť v potravinovom reťazci. Navyše veľmi nízka využiteľnosť týchto anorganických foriem stopových prvkov môže byť príčinou vzniku sekundárnej deficiencie minerálnych látok s nepriaznivým dopadom na príjem krmiva, využitie živín, produkciu a reprodukciu zvierat.
Modernizácia živočíšnej výroby v posledných rokoch prináša so sebou aj nové možnosti v oblasti minerálnej výživy zvierat. Rastie záujem o používanie nových organických foriem minerálnych látok (chelátov), ktoré by boli pre organizmus zvierat biologicky využiteľnejšie v porovnaní s tradične používanými anorganickými zdrojmi. Biologická využiteľnosť minerálnych látok je všeobecne definovaná ako percento celkového množstva prijatého stopového prvku utilizovaného organizmom, t.j., využitého na plnenie biochemických alebo fyziologických funkcií. Mikroelementy ako mangán (Mn), zinok (Zn), meď (Cu), selén (Se) alebo chróm (Cr) sú v organickej forme viazané na organické zlúčeniny, ako sú aminokyseliny, peptidy alebo kvasinky. V tejto forme môžu mať významný vplyv na produkčné parametre, reprodukciu, zdravie a ekonomiku chovu všetkých druhov a kategórií zvierat. Ich ďalšou výhodou je, že môžu byť použité v menšom množstve ako anorganické minerálne zdroje bez toho, aby bolo ohrozené zdravie a produkcia zvierat, čím sa minimalizuje ich vylučovanie a tým aj environmetálne zaťaženie mikroelementmi zo živočíšnej výroby.
Pravdepodobne najvýraznejší dopad na životné prostredie má chov ošípaných a hydiny, a najdôležitejšími mikroelementmi v tomto smere sú meď a zinok, keďže práve u týchto druhov zvierat sú uvedené prvky používané vo vysokých koncentráciách na podporu ich rastu. V prípade ošípaných môžu byť koncentrácie Cu a Zn v krmive až 25 násobne vyššie ako sú ich minimálne fyziologické potreby, ktoré ako sa ukázalo, stimulujú rast zvierat bez akéhokoľvek rizika z možnej otravy. Ošípané vylučujú približne 80 - 95 % Cu a Zn prijatých diétou, čím prispievajú k produkcii hnoja so zvýšeným obsahom týchto mikroelementov, ktorý sa následne využíva v poľnohospodárskej výrobe. Tým sa zvyšuje koncentrácia Cu v pôde, čo môže mať toxické účinky na rastliny, mikroorganizmy a ďalšie druhy zvierat, napríklad prežúvavce, ktoré sú veľmi citlivé na chronickú akumuláciu Cu v pečeni. Taktiež koncentrácie Zn v truse ošípaných môžu dosahovať vysoké hodnoty, čo však nepredstavuje až také riziko pre prežúvavce chované na pastvinách, keďže obsah Zn v organizme je regulovaný homeostatickými mechanizmami.
Z uvedených dôvodov sa v poslednej dobe kladie pri chove hospodárskych zvierat veľký dôraz aj na environmentálny aspekt a s tým súvisiacu redukciu nadmerného vylučovania minerálnych látok. Zavádzajú sa nové stratégie za účelom zníženia vylučovania, napr. dopĺňanie minerálnych látok do krmív prasiatok v období odstavu s ohľadom na ich fyziologické potreby, zloženie diéty a aktivitu fytázy. Ďalej sa zavádzajú organické zdroje minerálnych látok do výživy zvierat, ktoré môžu navyše priaznivo ovplyvniť využitie živín (stráviteľnosť, retenciu, bilanciu) a zlepšiť kvalitu a kvantitu produkcie, keďže sa predpokladá ich vyššia biologická využiteľnosť v porovnaní s anorganickými formami. Avšak názory, ako aj výsledky mnohých experimentov sa v tomto ohľade značne líšia, často sú nejasné a protichodné. Nadmerné vylučovanie do životného prostredia by mohlo byť redukované znížením celkového príjmu minerálnych látok na úroveň, ktoré najlepšie spĺňa maximálne individuálne potreby jednotlivých druhov zvierat tak, aby sa zabezpečilo ich zdravie, welfare a produktivita.
Táto práca bola vypracovaná v rámci riešenia projektu APVV-17-0297.
Použitá literatúra je k dispozícii u autora príspevku.
Chovateľ 11/2018
